Poviedka
Záujemca
Na obhliadku vlastného bytu prišiel Emil v požičanej bunde.
Maklérka ho požiadala, aby na hodinu odišiel. Vraj sa ľudia v prítomnosti majiteľa zdráhajú hovoriť otvorene. Emil si dal v pekárni kávu, ale vypil ju za sedem minút. Potom zavolal bratovi, ktorý býval cez ulicu.
„Požičaj mi niečo na seba.“
„Prší?“
„Niečo, v čom ma nepoznajú.“
Brat mu podal zelenú bundu a ďalej sa nepýtal.
Teraz Emil stál pred svojimi dverami a počúval, ako sa zvnútra ozývajú cudzie hlasy. Zazvonil. Zvuk poznal iba z opačnej strany.
Otvorila mu maklérka. Pozrela na bundu, potom naňho.
„Dobrý deň,“ povedal Emil. „Idem na byt.“
Na okamih stisla pery.
„Nech sa páči. Práve začíname.“
V predsieni stál mladý pár. Muž držal zvinovací meter, žena leták s fotografiami. Emil si jeden vzal zo stolíka. Jeho obývačka na ňom vyzerala svetlejšia a podstatne väčšia.
„Topánky si môžete nechať,“ povedala maklérka.
Emil sa vyzul.
V kuchyni žena otvorila skrinku pod drezom. Dvierka klesli a zľahka jej udreli do kolena.
„Toto je uvoľnené.“
„To treba najprv nadvihnúť,“ povedal Emil.
Všetci sa naňho pozreli.
„Poznám ten typ.“
Žena nadvihla dvierka, zavrela ich a znovu otvorila. Udrel do nej ten istý roh.
„Skôr by to chcelo nový pánt.“
Emil si zapol bundu.
Maklérka ich zaviedla do obývačky. Muž sa postavil medzi dvere a okno, vytiahol meter a požiadal ženu, aby podržala koniec.
„Sem by sa vošiel stôl.“
„Tam býva televízor,“ povedal Emil.
„My televízor nemáme.“
Meter cvakol. Muž prešiel k druhej stene.
„A tu knižnica.“
Na tom mieste stála knižnica tridsať rokov. Pred fotografovaním ju Emil rozobral, pretože maklérka chcela ukázať priestor.
„Nie je to tam vlhké?“ spýtal sa.
Maklérka sa naňho obrátila.
„Máte dôvod myslieť si, že je?“
„Nie. Pýtam sa.“
Žena prešla dlaňou po stene. Na brušku palca jej zostal sivý prach. Utrela si ho o nohavice a povedala, že by sem dala zelenú.
„Svetlú?“ spýtal sa Emil.
„Tmavú.“
Z bundy mu začínalo byť teplo.
V spálni maklérka upozornila na vstavaný úložný priestor. Emil vedel, že posledná polica vzadu nemá pravý uhol. Rezali ju s bratom v predsieni a až potom zistili, že stena uteká. Brat navrhol, aby utekala aj polica.
Muž sa zohol a nazrel dovnútra.
„Toto robil niekto sám.“
Emil si odkašľal.
„Ale drží to.“
„Veď áno,“ povedal muž. „Také mám rád.“
Emil bundu rozopol.
Nakoniec prišli na balkón. Žena si sadla na jedinú stoličku a posunula ju k zábradliu.
„Odtiaľto je vidieť kostol.“
Emil sa obzrel. Medzi dvoma strechami trčala malá zelená veža. Zo svojej stoličky ju nevídal; sedával chrbtom k nej.
„O siedmej zvoní,“ povedal.
„To mi nevadí.“
„Aj v nedeľu.“
Žena prikývla. Muž si čupol vedľa nej, aby sa pozrel z tej istej výšky.
Emil zostal stáť vo dverách.
„A susedia?“ spýtal sa muž.
„Vedľa je pani Urbanová. Ak vám nechá pred dverami cuketu, nevracajte jej tanier prázdny. Potom prinesie druhú.“
Nastalo ticho.
Maklérka sklopila oči k letákom.
„Vy ste majiteľ,“ povedala žena.
„Áno.“
„Tak prečo ste zvonili?“
„Mal som byť preč.“
Muž sa zasmial. Žena nie, ale posunula stoličku, aby Emil mohol prejsť na balkón.
„My sme vám to tu dosť prerobili,“ povedala.
„Zatiaľ len povedali.“
Pri odchode mu muž podal ruku. Žena sa ešte vrátila ku kuchynskej skrinke a opatrne ju zavrela.
„Tá polica v spálni by mohla zostať?“
Emil povedal, že mohla.
Keď za nimi zapadli dvere, maklérka chvíľu čakala. Potom sa spýtala:
„Tak čo poviete?“
Emil stál uprostred svojej predsiene v ponožkách. V ruke stále držal leták.
„Dobrý byt,“ povedal.
Maklérka prikývla.
„Akurát tie pánty,“ dodal.